S priateľom spolu žijeme a sme spolu niečo málo cez rok. Mňa je 27, jemu 35. Obaja sme milí, priateľský a fajn ľudí. Spolu sa zasmejeme, komunikujeme, všetko sa snažíme zvládať, nepodvadíme sa, jednoducho všetko správne. No ale sú tu 2 veci, ktoré sú pre mňa fakt ťažké. Prvá vec je tá, že by so mnou chcel byť najradšej nonstop. On ku mne vzhliada a celkovo vo vzťahu som ja tá dominantná, čo mi vadí hlavne kvôli tomu, že som neustále v mužskej energii. Takže pokiaľ nezavelím, nič sa neurobí a ja na neho naozaj nechcem byť furt prudérny, to si za nič na svete nezaslúži, ale jednoducho kým nezakričím alebo nepohrozím, nič neurobí. (Príklad – rozbil moju chladničku a tak už sme 3 mesiace bez chladničky, jednoducho je pohodlný na to, zohnať novú, práčku sme nemali pol roka).
No a druhá vec je tá, že je na môj vkus šetrílek. Do domácnosti toho jednoducho kúpim viac ja. Vlastne je to tak 70% ja, on 30%. Myslí v tomto hlavne na seba, ako ušetriť. Mám pocit, že ho vo všetkom musím vychovávať, ako sa správať k žene, ako správne cvičiť, ako sa dobre stravovať, ako sa udržať v kondícii, ako upratovať, ako sa varí, ako si niekde založiť účet,… jednoducho som vyčerpaná, ja ho učím všetko, ale mám pocit, že ja z neho v podstate nič nemám. Bolí ma to hlavne z toho dôvodu, že viem, že je hodný a miluje ma, poslúchne ma, urobí všetko, čo mu poviem.
_10_6.jpg)
Neviem, ako sa v tejto situácii zachovať. Občas si prídem ako jeho matka. Ale nemôžem ho predsa stále učiť. Je to chlap a nie chlapec. Tak by mal nejaké veci vedieť zariadiť aj sám. Postupom času mi dochádza, že sa s ním alebo vedľa neho cítim skôr ako vedľa chlapca, než ako muža. A pritom tá mužská energia mi u neho naozaj chýba a priala by som si, aby to bolo inak. O svojich pocitoch som už raz hovorila, lenže on to bohužiaľ zahovoril a nechcel sa o tom ďalej baviť a mňa to strašne veľmi trápi, neviem, čo s tým.
